Vysoké letné teploty neznamenajú automatický zákaz výcviku. Znamenajú vyššie nároky na plánovanie, porozumenie fyziológii psa a schopnosť prispôsobiť tréning aktuálnym podmienkam. Čo dnes hovoria moderné vedecké poznatky o práci psov v horúčavách a ako ich preniesť do každodennej praxe mantrailingu?
Každé leto sa v kynologickej komunite opakuje tá istá diskusia. Je pri teplotách 31–35 °C ešte bezpečné trénovať mantrailing? Máme výcvik zrušiť, alebo je to len prehnaná opatrnosť?
Ak sa chceme rozhodovať správne, nemali by sme vychádzať z pocitov ani zo zaužívaných tvrdení. Mali by sme vychádzať z fyziológie psa, z poznatkov veterinárnej medicíny a z výskumov pracovných psov. A tie nám dnes dávajú pomerne jasnú odpoveď – problémom nie je samotné číslo na teplomere. Problémom je súčet všetkých faktorov, ktoré na psa počas práce pôsobia.
Pes pri mantrailingu nevykonáva len obyčajnú chôdzu. Ide o intenzívnu fyzickú aj mentálnu záťaž. Neustále spracováva obrovské množstvo pachových informácií, rozhoduje sa, mení smer, analyzuje pachové stopy a pritom sa pohybuje často v náročnom teréne. Svalová práca prirodzene produkuje teplo a telesná teplota psa sa počas výkonu bežne zvýši o 1 až 2 °C. Samotné zvýšenie telesnej teploty ešte neznamená zdravotný problém. Rozhodujúce je, ako dlho teplota zostáva zvýšená a či ju organizmus dokáže účinne odvádzať.
Práve tu nastupuje letné počasie. Pes sa na rozdiel od človeka nepotí celým povrchom tela. Väčšinu tepla odvádza dýchaním. Čím vyššia je okolitá teplota, tým menší je rozdiel medzi telesnou teplotou psa a prostredím, a tým náročnejšie je ochladzovanie organizmu. Ak sa k tomu pridá fyzická záťaž, organizmus začne pracovať na hranici svojich možností oveľa skôr, ako si to psovod vôbec uvedomí.
Veľmi často sa stretávame s tvrdením, že „veď vonku je iba 32 stupňov, to ešte nie je tak veľa“. Lenže meteorologická teplota vzduchu sa meria približne dva metre nad zemou v tieni. Mantrailingový pes však pracuje úplne v inom prostredí. Väčšinu času má nos niekoľko centimetrov nad povrchom. Nad asfaltom, betónom alebo suchou zeminou vzniká vrstva výrazne teplejšieho vzduchu. Pes síce nevdychuje „teplotu asfaltu“, ako sa niekedy nesprávne uvádza, ale vdychuje vzduch, ktorý je bezprostredne nad rozpáleným povrchom a ktorý môže byť o niekoľko až viac ako desať stupňov teplejší než vzduch vo výške človeka. Tento rozdiel významne zvyšuje záťaž na termoreguláciu organizmu.
Horúčava však neovplyvňuje iba fyziológiu. Ovplyvňuje aj samotný čuch. Aby sa pes ochladzoval, začne intenzívnejšie dychčať. A práve tu vzniká konflikt medzi dvoma životne dôležitými funkciami. Čuchanie a ochladzovanie využívajú odlišné režimy prúdenia vzduchu nosovou dutinou. Čím viac pes dychčí, tým menej efektívne dokáže spracovávať pachové molekuly. Výsledkom môže byť pomalšie rozhodovanie, nižšia presnosť práce alebo väčšia neistota pri riešení zložitejších pachových situácií. Niektoré štúdie dokonca ukazujú, že samotná vyššia intenzita fyzickej záťaže vedie k poklesu citlivosti čuchu ešte skôr, ako dôjde k výraznému prehriatiu organizmu.
To však neznamená, že pri teplotách nad 30 °C by sme mali výcvik úplne zakázať. Naopak. Psy dokážu kvalitne pracovať aj vo vysokých teplotách, za predpokladu, že človek aktívne riadi riziká. Odporúča sa zvýšená pozornosť pri plánovaní pracovných intervalov, regenerácie a monitorovaní zdravotného stavu psa.
Pre nás, ktorí sa venujeme mantrailingu, z toho vyplýva veľmi dôležitý záver. Horúčava by nemala znamenať automatické zrušenie tréningu. Mala by znamenať zmenu jeho cieľa. A je nevyhnutné prikladať dôležitosť výberu vhodného času v rámci dňa pre výcvik, preferovať lesné úseky pred rozpáleným asfaltom a otvorenými plochami, skracovať dĺžku práce a predlžovať čas regenerácie.
Ak je vonku 33 °C, pravdepodobne nie je rozumné plánovať kilometer dlhé stopy s množstvom lomov, vysokou koncentráciou pachových problémov a niekoľkými opakovaniami za sebou. To však vôbec neznamená, že pes sa nemôže učiť. Práve naopak. Letné obdobie je ideálnou príležitosťou venovať sa krátkym, metodicky presným cvičeniam, ktoré rozvíjajú čítanie psa, samostatné rozhodovanie, prácu na začiatku stopy, identifikáciu pachového smeru alebo riešenie jednotlivých pachových situácií bez zbytočne dlhej fyzickej záťaže.
Veľmi dôležité je uvedomiť si aj to, že výkonnosť psa neovplyvňuje iba teplota. Významnú úlohu zohráva vlhkosť vzduchu, typ povrchu, priame slnečné žiarenie, vietor, kondícia psa, jeho aklimatizácia, hydratácia, vek aj plemenné predispozície. Dvaja psy môžu na rovnaké podmienky reagovať úplne odlišne. Preto neexistuje univerzálna hranica, pri ktorej môžeme povedať: dnes sa ešte môže pracovať a zajtra už nie.
A potom je tu ešte jedna rovina, ktorú si musíme priznať. Reálny zásah.
Ak sa stratí dieťa alebo senior a vonku je 34 °C, nikto nebude čakať na október. Pracovné psy budú nasadené. Rozdiel medzi tréningom a zásahom však spočíva v cieli. Tréning môžeme presunúť, upraviť alebo skrátiť. Reálny zásah takú možnosť nedáva. Práve preto má význam pripravovať psa aj na prácu vo vyšších teplotách. Nie však bezhlavo a za každú cenu, ale systematicky, postupnou aklimatizáciou, s kratšími pracovnými úsekmi, dostatočnou regeneráciou a neustálym sledovaním jeho fyzického aj psychického stavu. Presne tak dnes pracujú profesionálne záchranárske a služobné jednotky po celom svete.
Dobrý psovod nerozhoduje podľa teplomera. Rozhoduje podľa psa. Sleduje jeho dýchanie, ochotu pracovať, schopnosť sústrediť sa, kvalitu rozhodovania aj rýchlosť regenerácie po ukončení práce. Vie, že najlepším tréningom nie je ten, po ktorom je pes úplne vyčerpaný, ale ten, po ktorom sa naučil niečo nové a zároveň zostal pripravený pracovať aj zajtra.
Horúčava teda nie je dôvodom prestať trénovať. Je dôvodom začať trénovať múdrejšie. A práve v tom sa odlišuje rekreačný výcvik od profesionálnej prípravy pracovného tímu.
Mám za to, že pracovný pes nepotrebuje ideálne podmienky. Potrebuje psovoda, ktorý rozumie tomu, čo sa deje v jeho organizme, ešte skôr, ako sa objavia prvé príznaky únavy. Práve v tom spočíva skutočná zodpovednosť. Nie v tom, že psa chránime pred každou prekážkou, ale v tom, že dokážeme rozlíšiť, kedy ho výcvik posúva ďalej a kedy už zbytočne riskujeme. Pretože cieľom nie je dokončiť dnešný trail. Cieľom je mať zdravého a spoľahlivého štvornohého partnera.
Autor: Mirka Zacharová
